V poradí tretí film o legendárnom hrdinovi – zbojníkovi Jurajovi Jánošíkovi pochádza z réžie Paľa Bielika. Toho všetci poznajú z predchádzajúceho Fričovho Jánošíka ako hlavného hrdinu. Práve on sa začal už v roku 1951 pohrávať s myšlienkou natočiť vlastný film o Jánošíkovi. Existovali však už dva filmy o tejto téme. Ak chcel režisér a zároveň scenárista zaujať, potreboval nájsť niečo nové, niečo iné. Čím to dosiahol si povieme v nasledujúcich riadkoch. V prvom rade šlo o nové stvárnenie, nový pohľad na Jánošíka ako takého. Bielik ponúka príbeh nielen o ľudovom hrdinovi, ktorý bohatým bral a chudobným dával, ale aj o spoločenských vzťahoch na Slovensku koncom 17. a začiatkom 18. storočia. Takisto samotnú legendu o Jánošíkovi sa snažil interpretovať nanovo. Na rozdiel od Siakeľovského (1921) a Fričovho (1935) Jánošíka zachytáva aj historické pozadie a sociálne motívy. Chcel ukázať a zároveň vysvetliť konanie Jánošíka na základe doby, v ktorej žil a ktorá ho primäla konať tak, ako konal. V tom spočíval podstatný rozdiel Bielikovho filmu, aj keď sa mu to podarilo len sčasti. Napriek snahe podať čo najvernejší a najautentickejší obraz zbojníka, nesie hlavný hrdina a tak isto celý príbeh romantický nádych. Film pozostáva z dvoch častí. Prvá rozpráva o Jánošíkovom detstve, štúdiách a návrate do rodného kraja. Druhá zachytáva Jánošíkov odchod do hôr, formovanie zbojníckej družiny, protifeudálny odboj a končí sa Jánošíkovou popravou. Ak porovnáme tieto časti, lepšie vyznieva prvá. Je nielen umelecky presvedčivejšia, ale aj príbehovo. Druhý diel pôsobí tak trochu naivne. Ďalšiu inováciu od predchádzajúcich Jánošíkov priniesla sama doba a jej vývoj. Film je natočený farebne a dokonca širokouhlo. Tým si získal aj prvenstvo medzi slovenskými filmami. Inakosť nájdeme aj v samotných postavách. Hrdina sa nepodobá na klasicky zobrazovaného Jánošíka, či už v predchádzajúcich filmoch, alebo aj v literatúre a iných druhoch umenia. Bielikov Jánošík je netypický, nemá vrkôčiky, len malý copík vzadu. Postavu vysokého a zdatného „junáka“ mu však nemôžeme odoprieť. Podobne ako Martin Frič, aj Paľo Bielik si zvolil pri obsadzovaní hlavnej postavy neherca. Bol ním lekár František Kuchta, ktorý svojou prirodzenosťou pred kamerou, neznámou tvárou a výškou 203 cm vniesol postave realistický nádych. Po jeho boku Jánošíkovu milú si zahrala operná speváčka Lucia Poppová. Hlavné postavy si zahrali síce amatéri, ale vo filme nechýbali ani známi herci ako Jozef Kroner, Ctibor Filčík, Ondrej Jariabek, Martin Ťapák, Vilma Jamnická a ďalší. Film sa nakrúcal takmer dva roky. Nevynechali ani Jánošíkove rodisko Terchovú, kde vybudovali zbojnícku krčmu či šmýkačku. Vo filme si zahralo veľké množstvo komparzistov, ktoré je možné vidieť hlavne v záverečnej scéne. Po dokončení sa film uviedol do kín v symbolickom čase - pri príležitosti 250. výročia smrti Juraja Jánošíka. Lámal rekordy v návštevnosti, videlo ho spolu 5 miliónov divákov a zaradil sa medzi ekonomicky najúspešnejšie slovenské filmy. Bol uvedený na Medzinárodnom filmovom festivale v Dillí v roku 1965 a získal Cenu poroty pre kameramana Vladimíra Ješinu a cenu Bronzový páv. Vladimír Ješina si na ocenenie spomína takto: „Po dokončení bol film vybraný na festival do Indie, kde v Dillí získal cenu za kameru a obrazové stvárnenie.